samuel123456 (28/185/71)

Teším sa už teraz na milých ľudí.

Úprimná láska, kde si ... kam si sa podela... bola by si tým najvzácnejším pokladom ľudského srdca... treba ťa hľadať milá láska? či azda si ty sama nájdeš ľudské Tebou milované srdce, ktoré ťa prijme a to, ktoré je schopné ťa prijať ... ak sa však rozhodneš zaklopať na dve ľudské srdcia, klop na tie pravé, citom zasiahnuté ...pretože to nepravé srdce na, ktoré by si klopala... tvoje klopanie počuť nemôže aj keby chcelo... môže byť jeho sluch otupený tým nepravým, čo Teba úprimná láska môže znevážiť.

Byť v spojitosti s Bohom ako vyššou mocou. Ako sa modliť/ zhovárať, rozprávať? Celý deň je ako jedna modlitba/rozhovor. Je to modlitba, do ktorej je vsunutá realita. Modlitba, ktorá je ničím a nikým upravená či premýšľaná – priamosť ľudského srdca. Nazývam ju modlitbu úprimnosti aj napriek tomu že ako človek klamem, modlitbou čistoty aj napriek tomu že som ako človek vnútorne špinavý, modlitbou radosti aj v časoch smútku, modlitbou lásky aj napriek zlosti. Je v tom logika? Pravdaže! Božia logika, ktorá vidí, cíti, počuje a vníma to, o čom tá ľudská nemá poznatok ani potuchy. Ľudské zmýšľanie je nemožné nazvať v určitých životných fázach a situáciách logikou, pretože ľudská logika má len málokedy zmysel pre humor, pre porozumenie, empatiu, lásku ... Ľudská logika je postavená z ohraničenia ľudského zmýšľania. Sme väzňami vnútornej väznice, ktorú si staviame my sami. Porozumieť ľudskému srdcu a jeho citlivosti sa snažíme skrze „nelogickú“ ľudskú logiku a „vzornú“ modlitbu, ktorá je pre nás vhodná len v hodiacich sa časoch t.j. dobrých časoch v našom živote. Ak nastane pravdivosť reality, tak máme pocit samoty a srdce plné výčitiek s častokrát nesprávne mierenou otázkou: „ Kam sa podel Boh?“, Kde je?“. Správne mierená otázka by mala byť: „ Kde som ja?“ Kormidlo ako sa správne hýbať máme vo svojich rukách. Len my máme pocit opustenosti. Boh sa od nás nepohol ani na sekundu.
Chceme byť dokonalí vo svete nedokonalosti. V živote je mnoho „nedokonalých“ situácií, na ktoré „dokonalé“ modlitby nestačia, dokonca nedokážu dať odpoveď lebo nie sú vedené ako ozajstný rozhovor s Ním. Modlitbu častokrát nepovažujeme ako za priamy rozhovor s Ním a už vôbec nie ako súčasť nás samých. Modlitba nech sa stane ako rozhovor človeka s človekom, teda niečo čo je našou každodennou súčasťou. Nech je ako bežný rozhovor, nič fingované, nič skrášlené či poupravené. Skrze rozhovor/ modlitbu s Ním, nemaj zábrany mu ukázať svoje skutočné city, nielen tie pozitívne. Modlitbu považujeme za „cirkevnú definíciu“, ktorú vkladáme len do „zásuvky“ s názvom „kostol, modlitebné spoločenstvo“ a pod. Dávame jej len tie najvznešenejšie a najkrajšie slová aby pred ľuďmi vyznela výborne a dostať pochvalu ako sa vieš modliť je „čerešničkou na torte“. V úprimnom vzťahu s Ním by modlitba mala byť viac ako len textom vznešených slov v cirkevnom podtexte, ktoré nevyjadrujú to čo cítime. Nech je priamym a úprimným rozhovorom. Cirkev ani samotné náboženstvo nie je v každej sekunde života s človekom, no On je stebou od tvojho prvého do posledného nádychu a potom už večne. Je vznešené dávať Boha na pomyselný piedestál a v kostole na kyticou ozdobený oltárik. Ale častokrát je to tak vysoký piedestál, že sa od Neho sami vzďaľujeme a slúži len ako akási „ozdoba“ na daný cirkevný sviatok či odpustovú slávnosť. Pritom sme napevno presvedčení že je blízko lebo sme v prvej kostolnej lavici.
Život nás núti robiť veci častokrát nesprávne, nám ľuďom nelogické, hriešne. Len On vie a vidí vo svojej najobjektívnejšej logike dôvod nášho konania. Preto sú tieto veci v ľudských očiach a zmýšľaniach vrhnuté do opovrhnutia vopred na zánik. Len v nedokonalosti človek ucíti milosrdnú pravdivosť Boha. Dokonalého človeka Boh nehľadá. Tým že chceme byť čo najviac dokonalí, bezhriešní i bez samozrejmej ľudskej chyby, tým sa my sami odsudzujeme na míľovú vzdialenosť od Neho čo častokrát v ľudskom ponímaní pramení do depresie, nedostatku lásky, smútku, sklamania, neprijatia ... Človeka bez chyby niet. Prečo? Ani On nebol takí nebol v čase ukrižovania. Poukázaním na vlastnú nedokonalosť, ukazujeme ostatným ten správny smer a nadhľad. Tento nadhľad môžeme zdokonaľovať pár desiatok rokov tu na zemi aby bol aspoň trochu ako ten Boží no nikdy na tej istej úrovni. Preto nech je modlitba s Ním rozhovorom.
Ľudská logika je častokrát ako kapitán lode, či pilot lietadla bez mapy/radaru. Stanoviť v určitých veciach správnosť ľudskej logiky je nemožné a podobá sa pilotovi lietadla bez radaru. Reálnou chybou nie je robiť chyby, ale báť sa urobiť krok vpred bez toho, aby chyba nastala. Chyba je súčasťou ľudského bytia a dokonalosť je zas božou vlastnosťou. Nie naopak. Báť sa urobiť chybu je vnútorné seba väznenie, neurobiť krok vpred ani vzad.
Keď sa cítiš sám, to nie je ešte signálom že si sám aj naozaj. Avšak keď si obklopený priateľmi, blízkymi ľuďmi a aj napriek tomu v srdci cítiš samotu, tak sa blíži čas životnej zmeny. Tá zmena nemá gombík, nedá sa spustiť či časovo vymedziť. Príde vtedy, keď nastane ten správny čas. Málokedy v podobe akú si želáme. Dokážeme si v živote stanoviť cieľ, no nie cestu, ktorá k cieľu povedie. Za každou osobou ako jednotlivcom je táto cesta za cieľom. Každá z týchto ciest je úplne iná. Každý ľudský pocit má svoj priebeh a dokáže byť empatický účinný len vtedy, keď je využitý správne – či už je to radosť, strach a pod.
V živote nás postretne všeličo a aj záporné pocit ako strach, smútok sú jeho súčasťou. Väčšinou slúžia na vnútornú pokoru človeka a sú akýmsi signálom. Každému ľudskému pocitu je nutné otvoriť v správnej miere cestu zo seba von a vedieť poukázať na to že nech sa deje čokoľvek ak je tam rozhovor/modlitba s Ním a je to spojené s empatiou, láskou a porozumením voči ľuďom hľadiac že za každým človekom je prejdená istá cesta, má vždy šťastný koniec – vďaka spojitosti a jednote s Božím nadhľadom.